Laos cestopis – Prvotné dojmy z Laosu

Tu sme boli ešte vyškerení
Tu sme boli ešte vyškerení

Nedá mi nenapísať naše prvé dojmy z Laosu. Asi sme čakali veľa. Všade na blogoch sme čítali o tom, ako je tu lacno a všetko je báječné. Zatiaľ teda je opak pravdou. Momentálne sa tu cítime jak dojné kravy. Buď je nová doba, kedy hosť vyhazuje vrchního, alebo máme “šťastie”. V prvom rade sme dosť komplikovane vyberali dátum, aby sme zažili ich novoročné oslavy v Luang Prabang. Bookli sme teda hotel Sita Norasingh v dosť veľkom predstihu s tým, že strávime dva dni v Luang Prabang, potom si požičiame na týždeň motorku, spravíme väčší okruh a vrátime sa sem na spomínané oslavy. Ako prvé nám paní pri našom prvom ubytovávaní na dva dni oznámila, že naša ďalšia rezervácia počas osláv neplatí a vlastne máme smolu, lebo celé mesto je vybookované a teda že sorry. Samozrejme sme sa hneď vrhli na net a bookli ubytko o asi 5 metrov ďalej, kam to šiel Dima hneď aj overiť, či je naša rezervácia platná. Bola som na balkóne, tak som videla, ako paní sorry hneď vybehla a dívala sa, kam ide. O pol hodinu neskôr prišla s dákym ručne napísaným papierom v angličtine, že ak sa niekoho zrušenie rezervácie potvrdí, bude tá naša platná. Dobre čav. Neviem, čo si mám o tom celom myslieť, ale naše rezervácie jej tam ležali niekoľko dní. Stačilo do mailu stručne napísať “room full”. To by fakt pochopil aj retard. Keby nemáme tie dva dni rezervované a prídeme až na oslavy, spíme asi na ulici, pretože to už bude mesto fakt plné. Navyše v Agode sme mali aj po týždni rezerváciu stále platnú. Ani sa im neobťažovala dať vedieť, že už má plno, takže sme všetko museli riešiť my. Prvé nepríjemné rozčarovanie.

Povaľač barový - druh, ktorý len tak ľahko nevyhynie
Povaľač barový – druh, ktorý len tak ľahko nevyhynie
Občas si niečo zobnem, no...
Občas si niečo zobnem, no…
Dá si niekto pečeného vtáka aj s hlavičkou?
Dá si niekto pečeného vtáka aj s hlavičkou?

Po dvoch nociach v Luang Prabang, ktoré sme strávili len leňošením, popíjaním vo vyhlásenom bare Utopia a užíváním pouličného jedla (výnimočne, že.. :)), sme si kúpili lístky na minibus do Vang Vieng. Ráno nás vyzdvihol tuk tuk a dopravil na autobusku. Minibus bol extrémne malý. Narvali nás tam 10 turistov, jeden chalan na poslednú chvíľu nešiel (šťastný to človek), takže si tam šofér strčil ešte nejakého kamaráta s dieťaťom. Hlavne nás natlačili do rozpáleného auta a až vtedy začali na strechu pripevňovať naše veci. Neviem prečo, ale jak to bolo celé stiesnené a ja som sedela úplne vzadu v rohu a vzduch vo vnútri bol extrémne horúci, dostala som niečo ako záchvat úzkosti. No hrôza. Chvíľu po vyrazení na cestu sa bus vyklimatizoval, ale to by nemohlo ísť o miestnych šoférov, aby zas niečo neprišlo. Asi po 15 minútach si on aj jeho kamoš vpredu otvorili okná, takže všetok ten štyridsať stupňový vzduch sa nahnal k nám trom, čo sme sedeli vzadu a držal sa tam jak priklincovaný. Vôbec sa tam nedalo dýchať. Prosili sme ho, ale odmietol okná zavrieť. Ovievala som sa vejárom jak posadnutá, Dimouš nadával jak pohan, ale čo si pomôžeme. Mohli by sme akurát vystúpiť uprostred ničoho. Aby som mu nekrivdila, na chvíľu zavrel, keď sme prechádzali oblasťami, kde hromadne vypaľujú plantáže. Scenérie jak z apokalyptického filmu…

Takto to vyzerá na veľkej časti z Luang Prabang do Vang Vieng
Takto to vyzerá na veľkej časti cesty z Luang Prabang do Vang Vieng

Ale tým toto “dobrodružstvo” neskončilo. Asi 20 minút pred Vang Viengom náš šofér odstavil pre svojho kamoša miestny bus a začalo sa divadlo. Kamoš mal zo sebou plné vrecia dakej fazule alebo čoho, krabice, kopec tašiek. Začal mu to skladať zo strechy, pričom mu zletel batoh niekoho z nás. Keby je to Dimoušov, máme po dvoch objektívoch. Samozrejme sa mu niečo zaseklo pod našou sedačkou, tak nám naznačil, nech nadvihneme zadky a zdvihol naše sedadlo tak vysoko, že nás úplne pricvakol o sedadlá pred nami a tak nás nechal pekne dlho, kým vylovili všetok bordel. Ľudia vpredu si to celé fotili, ale nie s výrazom že aká prdel, ale s ústami dokorán a neveriacim krútením hlavou. Klasicky nás všetkých vysadili ďaleko za mestom, kde už čakala Dimova obľúbená tuktukárska mafia. Celé osadenstvo sme boli fakt naštvaní a zhodli sa, že oproti Thajsku je tu všetko oveľa drahšie a úroveň servisu bieda. Len pre príklad, požičanie motorky na deň v Luang Prabang je trojnásobne drahšie ako v Thajsku (čiže padol nápad s okruhom na motorke). Vraj aby turisti viac využívali tuk tuk. To isté platí aj o jedle a pití. Takže sa obaja modlíme, aby sa to zmenilo a my sme si začali Laos užívať.

Breh Mekongu v noci
Breh Mekongu v noci

Odkaz na fotky v lepšej kvalite: Laos 2016

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s