Vietnam cestopis – Hue a Hoi An

Našou ďalšou zastávkou je Hue, ktoré sme z časových dôvodov museli pred dvomi rokmi vynechať. Ide o bývalé hlavné mesto, čiže sa to odzrkadľuje na doprave a množstve motoriek, ale šoky sme už absolvovali pred dvomi rokmi, takže sa cítime ostrielaní. Nikdy nezabudnem, keď nás prvýkrat v Hanoji vysadil taxík pred hotelom a mali sme prejsť na druhú stranu ulice. Prišlo mi to ako nemožné a strávila som tam pekných pár minút, kým som sa s modlením rozhodla vykročiť do toho neskutočného chaosu premiešávajúceho sa s neutíchajúcim trúbením. Po pár dňoch mi Dima vysvetlil, že to mám vnímať ako rieku a my sme len prekážka, ktorej sa prúd vody vyhne. Dôležité je sa nikdy nezastaviť a necúvnuť. Od toho dňa som na jeho slová myslela vždy pri prechode na druhú stranu a ušetrila som si tým niekoľko šedivých vlasov a pár rokov života, takže ak sa niekto dostanete do vietnamského veľkomesta, myslite na rieku. 😉

Nábrežie Hue
Nábrežie Hue
Ovocinárky
Všetko predané
Obedný šlofík
Obedný šlofík
Badminton forever
Badminton forever

Hneď pri vjazde do Hue na nás z každého rohu doslova kričia rôzne plagáty a billboardy upozorňujúce na Hue Festival 2016. Je ich tak veľa, že nám to nedá a po ubytovaní v Sunny A Hotel googlime, vo co gou. Po prehratí krátkého videa nám ostáva sánka dole a vieme, že pôvodné tri noci musíme zmeniť, pretože by sme mesto opustili tesne pred začiatkom celej parády. Absolútne nám to prekope plány, takže musíme tuho kalkulovať a premýšlať. Na kľude nám nepridáva fakt, že náš hotel je na všetky dni konania festivalu absolútne plný a v celom meste ostávajú voľné len zapľuvané diery, kde zdvihli cenu tak minimálne štvornásobne a mega predražené nóbl resorty. Našťastie môjmu dokonalému frajerovi napadne spýtať sa na recepcii, či sa s tým niečo nedá spraviť. Prvá odpoveď je, že sú komplet vybookovaní. Ale to by sme nemohli byť v našom najlepšom hoteli celej Ázie (zatiaľ), aby na recepcii nespravili malý zázrak a jednu z rezervácii nepresunuli do iného hotelu a nám ostala naša dokonalá izba na celých 11 nocí. Ani neviem opísať, akí šťastní sme. Festival sa koná len raz za dva roky a my si sem len tak prídeme a tradá. No almázia. Ak niekto budete v Hue, definitívne musíte bývať v Sunny A Hotel. Ubytovanie v nádhernej čistučkej izbe s krásnou kúpeľňou za 12 dolárov na noc a počas festivalu za 18. Bonus plus sa pre hosťa idú na recepcii rozkrájať, vybavujú nám lístky na festival, tlačia mapy a celý deň máme zdarma kávu a čaj. Už som spomínala, že Vietnam je ráj? 🙂

Keď príde chuť na siestu, dobrá je aj hrobka
Keď príde chuť na siestu, dobrá je aj hrobka
Mláďatká
Z každého čierneho káčatka raz môže vyrásť labuť
Sýýýr. Nemám niečo v zuboch?
Sýýýr. Nemám niečo v zuboch?

Druhý deň sme sa rozhodli preťapkať centrum, ale teda celkom záhul, tak si ďalšie ráno radšej požičiavame motorku a ideme na prieskum okolia. Cesta krásna, všade v okolí je veľke množstvo vyzdobených hrobiek okolo ktorých sa pasú kravy a iná domáca zver. Najkrajšia je však cesta popri pobreži. Len škoda, že na plážiach sa tu zatiaľ len pracuje, takže nájsť lehátka a sprchy je nadľudský výkon. Dve večere po sebe absolvujeme v reštaurácii Hanh a skúšame pre nás nové jedlá a chute, s ktorými sme sa pred dvomi rokmi nestretli. Najviac nám šmakuje grilované mleté mäso na drievkach z citrónovej trávy, ktoré sa potom balia so zeleninou do rýžového papiera a namáčajú do arašidovej omáčky. Dimouš prvé odhryzol aj s citrónovým drievkom, tak ho prišla obsluha upozorniť, nech im neje kuchyňské náčinie. 😀

Reštaurácia Hanh
Reštaurácia Hanh
Dimoušov obľúbený kus kuchynského náčinia obalený masom
Dimoušov obľúbený kus kuchyňského náčinia obalený masom
Nové chute
Nové chute
Všetko je veľmi chutné
Všetko je vynikajúce
A ten dezert...
A ten dezert…

Ďalší deň sme si cez recepciu vybavili na dva dni motorku na výlet do môjho milovaného Hoi An, pretože by som nemohla byť vo Vietname, aby som tam nešla aspoň na chvíľu nasať atmosféru. Vzdialenosť medzi Hue a Hoi An je cca 120 km. Časť cesty sme museli absolvovať po ich šialenej diaľnici, druhú časť sme si spríjemnili cez kopce s nádhernými výhľadmi na more a nedotknuté pláže. Časť diaľnicou je teda mazec. Medzi miestnu obľúbenú kratochvíľú patrí jazdenie v protismere, prudké odbáčanie cez dva pruhy, brzdenie, kamióny sa medzi sebou prebiehajú hlava nehlava. Keď sme jazdili v meste, kde je premávka trochu pomalšia, nevnímali sme to tak intenzívne, ako teraz pri dlhšej ceste. Hlavne človek musí byť v strehu každú jednu sekundu, pretože vôbec netuší, čo príde tu ďalšiu. Niečo ako žena s PMS. 🙂 Cesta cez kopce je v tomto prípade doslova vyslobodenie, aj keď aj sem sa trepú kamióny, aby ušetrili poplatok za tunel (vraj najdlhší v Ázii). Keď im občas niečo vypadne z korby, ako napríklad mrtvé prasa veľkosti dobre živeného poníka, neriešia.

Zastávka na našej pláži v Danang
Zastávka na našej pláži v Danang
Romantika na loďke
Romantika na loďke
Večerné Hoi An
Večerné Hoi An

Po niekoľkých hodinách sme konečne v mojom vytúženom Hoi An. Rýchlo sa ubytovávame v The House 36. Ide o novučičký hotel za 15 USD aj s raňajkami len pár desiatok metrov od historického centra. Navyše nám slečna na recepcii oznamuje, že majú plno, tak nám musí dať luxusnejšiu izbu. No sakra… 🙂 Tá je fakt krásna s balkónom a presklenenou kúpelňou. Vyškerení jak lečo sadáme na motorku a po ceste na pláž plánujeme zistiť, či sa v Cafe 43 nič nezmenilo a stále čapujú fresh beer za 3000 VND (3 Kč/ 0,11 €). Našťastie, niektoré veci zostávajú pri starom a obraciame pár pohárov, ku ktorým prikusujeme white roses (špecialita Hoi An a moja závislosť) a úžasné krevetové závitky. Na pláži nás trochu vyvádzajú z miery, pretože o pol piatej ešte stále chcú za všetko peniaze, jak keby sme prišli na celodennú válačku. Dimouš si len rýchlo zapláva a ideme si späť užívať luxus na náš hotel. Ja sa najviac teším na večernu prechádzku mestom. Hoi An je pre mňa taký malý vietnamský klenot. Večer sa celé centrum, ktoré sa rozkladá pozdĺž rieky, rozžiari stovkami lampiónov a človek si pripadá jak vo sne. Tak veľmi som dúfala, že sa sem ešte niekedy pozriem a po dvoch rokoch sme tu, stále spolu a šťastní. Samozrejme sme zaparkovali v 43-jke na “jedno”, hhh. By ma zaujímalo, či si tam niekto dokáže dať len jedno a ak áno, tak veľký rešpekt. 🙂 Druhý deň sme kúpili pár pohľadníc, Dimoušovi tielko a vyrazili rovnakou trasou späť do Hue. Na vrcholoch kopcov nás chytila hustá hmla jak mlieko a slabý dažď. Dobre mi zredlo, pretože sme videli tak na meter a zráz dolu bol teda nekonečne hlboký. Bola som fakt rada, keď sme boli z toho preč, ale znamenalo to, že sa zas blížime k tej ich šialenej diaľnici. Opäť to bol boj o holý život a párkrát šlo doslova o centimetre. Vrcholom bolo, keď nám vybehol chlap priamo pred motorku, aby nás zavolal do svojej ošuntelej diery, ktorú nazýval reštika. To som si skoro cvrkla od strachu. Myslím, že Dimouš pokoril svetový rekord v počte slova ču*ak v priebehu 48 hodín a bola som fakt rada, keď som videla náš Sunny A Hotel a vysmiaté dievčatá na recepcii. Večer sme sa na tom pri pive už len smiali, ale vtedy po ceste mi teda chvíľami nebolo všetko jedno. Inak mám pocit, že najviac píšem len o hroznej doprave v Ázii a je to veru tak. A to ani nehovorím, koľko nehôd sme už videli… Inak by bola Ázia asi ešte viac preľudnená. Problém však je, že často vidíme dochrámaných turistov, ktorí preceňujú svoje schopnosti a ich prvé šoférovanie motorky uskutočňujú v tomto blázinci. Ale ľúbim to tu aj tak! A už sa len raz vyspím a začína festival. 😉

Odkaz na fotky v lepšej kvalite: Vietnam 2016

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s