Indonézia cestopis – Kuta a Uluwatu

Na Bali sme po medzipristání v Kuala Lumpur dorazili okolo deviatej večer. Našou prvou zastávkou je čisto z praktického dôvodu Kuta, ktorá je hneď kúsok od letiska. Celodenné cestovanie som cítila v každej bunke svojho tela. Hneď pri východe sa na nás vrhli “kobylky” s ponukou taxi služieb, niektorí nás doslova až prenasledovali. Keďže som mala ľahkú predstavu o tom, ako ďaleko asi náš hotel je, navrhla som Dimovi v záchvate paniky, nech radšej ideme pešo (fakt takéto nátlaky neznášam). No samozrejme, že nemám odhad a skoro som chcípla, kým sme dorazili k nášmu hotelu. Tieto svoje blbé nápady by som si už radšej mala nechávať pre seba. Po absolútne panenskom Ko Kradane sa aj celkom teším na trochu civilizácie. Je fajn si to takto prestriedať. Dimouš má veľkú potrebu surfovať, ja nakupovať a to má Kuta splniť na viac ako 100%. Ubytovaní sme v Sorga Cottage Hotel za smiešnych 330 Kč (12 €) aj s raňajkami. Máme velikánsku izbu a krásny bazén, ktorý mám skoro stále len pre seba. Celkovo nás ceny ubytovania a jedla až prekvapujú. Dima tu bol asi pred 6 rokmi (aspoň ma pre zmenu neťahá do rovnakých hotelov) a teda tiež nečakal, že sa cenou za ubytko dostaneme tak nízko. Ľudia sú veľmi zlatí a zároveň dotieraví v jednom. Každý sa nám stále snaží niečo predať. Dimoušovi hlavne hríbiky, keď si myslia, že ja nepočujem. Asi vyzerám jak konzerva. Veď aj v Bangkoku len jemu ping pong ponúkali. 😀 Ďalšie špecifikum sú drobné obete, ktoré často len len že nepristúpim. Vraj ich schválne dávajú na miesta, aby po nich niekto prešiel, alebo ich inak zničil. Veria totiž, že si ich vezme ten najvyšší, pretože tým došlo k aktu obetovannia. Som šťastná, keď vidím, akú ma Dimouš z vytúženého surfovania radosť. Čítala som viacero cestopisov, kde ľudia na Bali a špeciálne na Kutu moc pozitív nepísali kvôli veľkému množstvu turistov, ale skôr mi príde smiešne čakať od fakt väčšieho mesta s nekonečnou plážou a množstvom barov, že tam budem jediný turista. Mne práve momentálne vyhovuje všetok ten luxus rozvinutého turistického miesta mimo hlavnú sezónu. Hneď prvý večer objavujeme fakt lacnú a výbornú reštiku Warung Indonesia. Stále tvrdím, že najesť sa za veľa peňazí dokáže každý, ale nájsť fakt dobré a lacné jedlo už stojí určitý čas a námahu, ale zatiaľ sa nám to vždy oplatilo.

Ich typické jedlo. Ešte majú ryžu aj fialovú a žltú.
Typické jedlo na Bali. Ešte majú ryžu aj fialovú a žltú.
Smažené, to je moje :)
Smažené, to je moje 🙂

Ďalší deň si požičiavame motorku, pretože nás začínajú už klasicky mrle žrať. Naším cieľom je chrám a pláž v Uluwatu. Po ceste stretávame zatiaľ najmladšieho šoféra motorky. Deti na motorkách nie sú v Ázii žiadna novinka, ale tomuto je tak maximálne 9 a za sebou má asi mladšieho brášku. Dokonca ani moc nedosiahne na priestor na nohy. Keby len blbnú pred domom, nič nepoviem, ale široko ďaleko nič nie je, takže vyrazili na regulérnu cestu. Našou prvou zastávkou je chrám stojaci na útese, pozdĺž ktorého sa tiahne dlhá hradba. Vlny sa trieštia o útes neskutočnou silou a ten zvuk by sa dal počúvať hodiny. Rozhodneme sa prejsť z jednej strany hradieb na druhú, čo je na pravé poludnie celkom výkon. V niektorých miestach sa ponievierajú opice. Zamestnanci nás upozorňujú, nech si pred nimi dávame pozor na okuliare, tak si ich pre istotu pridržiavame. Za chvíľu mám pocit, že ma Dima chytá za rameno, ale vidím, že stojí tak o meter ďalej a fotí, takže sa laknem že dovi a už len cítim, ako mi malá kámoška rve brýle z nosu. Má silu jak diviak a nechce pustiť ani za svet. Až keď priskočí aj Dimouš, po chvíli zovretie uvolní a odskáče preč. Okuliare mám riadne vykrútené, ale aspoň ich stále mám. Kráčame teda radšej na druhý koniec, kde si všimnem miestneho deduška jak z rozprávky. Milo sa usmieva a pokyvuje hlavou. Zrazu len z kríkov cítim ďalší prudký atak a teraz mi tie moje nešťastné brýle jedna vcelku veľká opica fakt bere. Deduško ani na chvíľu nezaváha, z kapsičky vyťahuje balíčky s banánmi a hádže ich k opici. Tá po chvíli neodolá a púšťa moje okuliare na zem. Sú zachránené. Deduško sa k nám však v sekunde otočí a zhúkne: “Money!” A rozprávky je koniec…. V tej chvíli nám je jasné, že si tam vytvoril celkom slušný biznis s vycvičenými opicami. Keď mu Dima podáva bankovku, len ohrnie nosom a povie: “Ten!” Nuž aj tak sa dá živiť. Ale zážitok z chrámu nám to našťastie nepokazilo. Bol fakt nádherný.

Chrám v Uluwaru
Chrám v Uluwatu.
Už ich má...
Už ich má…
Miestne radovánky...
Miestne radovánky…
Selfíčko musí byť :)
Selfíčko musí byť 🙂
A ešte chrám v Uluwatu.
A ešte chrám v Uluwatu.

Presúvame sa teda na známu pláž Uluwatu. Mini pláž medzi skalami slúži ako nástupné miesto pre surferov a to sú teda borci. Plne chápem koncentráciu skupiniek uslintaných dievčat na love. Fascinovane od nich dlhé chvíle nemôžeme odtrhnúť oči. Už len ich vyčkávanie na vlnu má v sebe zvláštne čaro. A keď tá ich vlna príde, to teda stojí za to. Títo sa na surfe museli už asi narodiť. Som však prekvapená, koľko je tu pánov v strednom veku s vyblednutými tetovaniami a preriedlými vlasmi. Zjavne je surf vášeň na celý život.

No a nežer ich...
No a nežer ich…
Ďalší frajer.
Ďalší frajer.

Po ceste do Kuty sa ešte zastavujeme v pár outletoch, ktorých tu je vcelku dosť. A teda plavky a oblečenie Roxy, Billabong a iné stoja pár stoviek. Ja však teraz potrebujem len tašku a najnovšie aj slnečné okuliare, takže žiadne bezhlavé míňanie sa nekoná. Ale je to teda slušný vnútorný boj…

Odkaz na fotky v lepšej kvalite: Indonezia 2016

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s