Indonézia cestopis – Bali na skútri (2. časť)

Deň štyri a tlapačky na každom kroku (98 km)

4. deň
4. deň

Ráno v Amede sa rozhodujeme preskúmať okolie. Dima si má aspoň čas búchať hlavu, pretože si nevzal šnorchel a masku a toto je vraj jedno zo svetovo najpopulárnejších potápačských a šnorchlovacích miest na svete vďaka neďaleko potopenému vraku lode. Cesty sú fakt nádherné. Hlavne sa po chvíli dostávame od turisticky prefláknutých oblastí do dediniek, kde je krása pozorovať bežný život na Bali a presne toto milujeme zo všetkého najviac. Opäť sme atrakcia, deti nám nastavujú ruky na tlapačky a sú šťastné, keď im aspoň odpovieme na ich pozdravy a kývania. A tá zelená! Všade je to tak neskutočne krásne zelené (stále som z toho dáka na “větvy”). Zastavujeme sa vo Water Palace, kde majú zrovna miestne deti oslavu maturít. Celý komplex je moc pekne udržiavaný a z vyhliadky Dimouš robí krásne fotky.

Taman Ujung Water Palace
Taman Ujung Water Palace

Ale aj tak si najviac užívame cesty. Najlepšie su bočné kľukaté, kde sa cítime jak na horskej dráhe. Nakoniec je dnešný výlet tesne pod 100 km, takže taký príjemný relax a dokonca nám ani raz nezaprší.

Rýžové pole
Rýžové pole
Teta vracajúca sa z poľa.
Teta vracajúca sa z poľa.

Po ceste späť na hotel si spravíme menšiu zachádzku k spomínanému vraku lode, kde si Dima požičiava šnorchel, aby si mohol vrak pozrieť. Je z toho miesta celkom paf, tak ak sa niekto rád potápate, už viete kam ísť. 😉 Žiaľ, podvodné fotky nebudú, pretože nevzal ani púzdro. Njn, jelito

Úzasné Gado Gado (zelenina s arašidovou omáčkou)
Úzasné Gado Gado (zelenina s arašidovou omáčkou)
BBQ kuriatko
BBQ kuriatko

Deň päť a prvý úraz nášho čundru (152 km)

5. deň
5. deň

Piaty deň našeho roatripu máme namierené do kultúrne bohatého Ubudu. Je to však pomaly za rohom, čo sa nám moc nepáči, preto si vymýšľame ďalšie cestičky, ako si čo najviac užiť Bali a motorku. Cesta zahŕňa extrémne prudké štveranie sa po sopke na hranu kráteru. Balijci sú fakt veľkí optimisti, o čom svedčí aj množstvo rozostavaných domčekov po bokoch sopky. Po chvíli musíme zastaviť na vyhliadke, aby si náš skúter trochu oddýchol (predsa ide už o dôchodcu). Natešene vybieham na kraj vyhliadky a nechápem, na čom sa ten Dmitrij furt uchechtáva. Smeje sa stále hlasnejšie a kričí na mňa: “Ty sis to nevšimla, ješte stále sis to nevšimla, furt nic….” A potom “to” zbadám. Pár centimetrov odomňa je na obrovskej pavučine ten najväčši pavúk, akého som v živote videla. Vreštím jak zmyslov zbavená. Dimouš mi na ukludnenie začne tvrdiť, že je mrtý, až kým sa milý pavúčik nezačne cápať po muche, ktorá sa mu chytila do pavučiny. Samozrejme ma hneď začne svrbieť celé telo a musím z tade okamžite preč. Najhoršie je, že si postupne všímam, že presne takýchto bráškov a sestričiek tú má celé desiatky. Sú úplne všade a veľký jak otvorená chlapská dlaň aj s prstami. Modlím sa, aby sa dobre držali na svojich pavučinách a žiadny na mne nepristál. Našťastie toto pavúkovo je rýchlo za nami a ako mávnutím čarovného prútiku po nich nie je ani stopy.

Ďalší z top výhľadov.
Ďalší z top výhľadov.
Batur s jazerom
Batur s jazerom

Cestou sa zastavujeme v najposvätnejšom chráme celého Bali, pretože stojí najvyššie a je z neho krásny výhľad na okolie. Pred vstupom nám ešte paní prilepí na čelo mokrú ryžu a môžeme šľapať. Buď je tých schodov milión, alebo je moja kondička v háji. Hore funím jak pes. Chrám sám o sebe nie je žiadna pecka, ale výhľad za to šľapanie stojí. Pomaly sa blížime k našemu ďalšiemu domovu na jednu noc, mestu Ubud, ale Dimouš ešte plánuje trošku odbočiť z trasy a navštíviť ďalšiu vyhliadku. Odbáčame na dáku provizornú rozbitú cestu, z ktorej schádzame na tak strmý kopec dolu, že ešte kúsok a je kolmá, tak usudzujeme, že ja radšej zlezem a odťapkám si to pešo. Ani to teda nie je prdel a po chvíli sa mi na štrku tak šmykne, že padám na zem a dosť dlho sa rútim dolu, kým sa mi podarí zastaviť. Mám narazený zadok, dlane zošúchané a prvé chvíle sa ani nemôžem postaviť na nohy. Fakt pecka. Kričím na Dimouša, že mu kašlem na vyhliadku a nešetrím samoľútosťou. Síce som pochybovala, že ma tam dole bude počuť, ale nakoniec sa predsa škrabe hore. Treba mi krvácajúcu ruku vyčistiť. Nechápem, prečo sa vždy tak diabolsky usmieva, keď mi má na niečo chrsnúť jód, takže nakoniec ho zo slzami na kraji ukecávam na dezinfekčný prášok. Po malej pauze, kedy sa spamätávam zo svojho prvého úrazu na ceste (no dramatizovala som jak divá), otáčame našu motorku a mierime rovno do Ubudu. Keď dorazíme do našeho Santun Homesaty, je nám jasné, že ostávame ďalšiu noc. Cena 280 Kč/ 10 € za fakt peknú izbu s terasou a raňajkami je až podozrivá. Ubud je kultúrne stredisko Bali, kde sa každý večer konajú rôzne tradičné balijské vystúpenia. My si na začiatok vyberáme Kecak, čo je hypnotický spev mužského chóru s doprovodným tancom znázorňujúcim príbeh lásky. Na konci ako bonus zapalujú suché kokosy, ktoré asi storočný dedko bosými nohami rôzne prechádza a rozkopáva až k naším nohám. Kecak sa mi teda ohromne páčil, ale to samotríznenie seniora som vidieť nepotrebovala. Navyše pôsobí jak vypustený zo Zalúžia so slameným koňom na pleci, ale proti gustu…

Kecak
Kecak
Kecak
Kecak
Kecak
Kecak
Hypnotické spevy
Hypnotické spevy
Dedulo rozkopáva horiace kokosy.
Dedulo rozkopáva horiace kokosy.

Deň šesť a rozkladajúce telá odmietame  (115 km)

6. deň
6. deň

Po raňajkách sme sa šli na našu recepciu spýtať na možnosť predĺženia pobytu o jednu noc. Veľké sklamanie nastalo, keď nám povedali, že sú plní. Rýchlo teda bookujem Ayu Homestay, z ktorého sa nakoniec vykľulo ešte krajšie ubytko a Putu, ktorá to tu vedie, by sa pre ľudí vedela rozkrájať (na druhý deň zisťujeme, že robí tu najlepšiu omeletu ever). Keďže nemáme motorky a balijských miestami deravých ciest dosť, vydávame sa ďalšími nepreskúmanými trasami do kráteru sopky Batur. Po hrane sme si to šinuli už dvakrát, tak je čas preskúmať aj vnútro. Stretávame jedných “downhillistov” za druhými. Teda ja najprv neviem, že sa tak označujú. To mi až Dimouš hovorí, že tento “downhill” je jeden z highlightov Bali a v podstate ide o spúšťanie sa z kopčeku, ktorý keby je ešte o kúsok miernejší, tak je rovný. Navyše majú stále za zadkom auto a ešte dákych sprievodcov, ktorí slúžia ako dvorní fotografi na každej druhej zákrute. Takúto paródiu na šport som už dávno nevidela a každý profesionálny downhillista sa musí za hlavu chytať, keď vidí, čo sa tu označuje za downhill. Ale zasmiali sme sa fakt kvalitne.

Downhill v balijskom poňatí ;)
Downhill v balijskom poňatí 😉

Po zlezení dolu do kráteru ma celkom vyvádza z pohody, keď nás prakticky nasilu zastavuje týpek na motorke, aby nám ponúkol výlet na cintorín v dedinke Trunyan spomínaný v prvej časti nášho roadtripu (ľudia len tak položení na zem a rozkladajúci sa, no mňamka). Keď sa to za pár minút opakuje znovu, som na hrane nasrania, ale hovorím si, z niečoho žiť musia, tak statočne prekonávame ďalších a ďalších “nabízečov” (ako ich voláme). Čo nám nejak tak vadí a najviac v nás rezonuje, je pocit, že sa tvária, ako keby bol celý kráter a všetko v ňom ich výhradným vlastníctvom a my sme votrelci. Je ťažke to súdiť, neviem, aký je tu život…. Ale možno by som uvítala trošku menej nátlaku a často až drzosti, keď ponuku odmietame. Ale teda kráter je parádny, nádherné jazero, pocity husej kože, keď míňame základy domčekov zňičených lávov…. Navyše všade vo vzduchu je cítiť vôňu šalotky. Milujem šalotku. Je to nádhera, ako sa na Bali mení krajina a vône.

Rýžové polia sú fakt dokonalé
Rýžové polia sú fakt dokonalé
Trošku sa zdvihla voda.
Trošku sa zdvihla voda.
Jazero v Bature
Jazero v Bature
Ešte jazero
Ešte jazero
Vnútro kráteru je neskutočne krásne.
Vnútro kráteru je neskutočne krásne.

Už dávno som sa dostala zo stavov, keď som si na motorke pricvaknutá k Dimoušovi doslova odtrpela každú sekundu. Konečne si skutočne užívam jazdu, veľa premýšľam, snažím sa zachytiť obrazy a pocity. Sloboda tohto roadtripu je ako droga. Chcem viac… Druhý večer v Ubude travíme na vystúpení Barong & Legong Dance a teda oproti Kecaku je to o dosť nudnejšie. Vlasne najväčšou srandou je, keď začne medzi divákov zablúdi žaba.

Barong & Legong Dance
Barong & Legong Dance
Barong & Legong Dance
Barong & Legong Dance
Barong & Legong Dance
Barong & Legong Dance

Deň sedem a milujeme Munduk (190 km)

7. deň
7. deň

Náš posledný déň výletu mi asi Dimouš číta myšlienky a predčasne plní narodeninový darček, pretože mi po raňajkách oznamuje, že pre nás vymyslel trasu cez môj milovaný Munduk. Šťastná som jak malý pejo a nemôžem sa dočkať opäť vidieť tie dokonalé výhľady a serpentíny. Toho človek nemá asi nikdy dosť. Čo je jediná nevýhoda, OsmAnd (aplikácia Open Streets Map Android), neukazuje, že niektoré cesty sú terén pre crossové motorky.

Ľúbi sa mi bod štyri ;)
Ľúbi sa mi bod štyri 😉

Aspoň po pár takýchto mlátičkach zadkov dedukujeme, že tabuľa s nápisom “Hati-Hati” nie je privítanie na ceste prvej triedy. Keď však míňame tabuľu s nápisom MAAF… (fakt dali na značku tri bodky), vyklepaná som jak ratlík, čo príde. No diery jak melóny, čo iné. Aspoň Dimoušovi spievam Mandarinku Darinku a I Touch Myself. Ani neviem, pri ktorej z nich bol viac v strese. 😀

Rýžových políčok nikdy nie je dosť.
Rýžových políčok nikdy nie je dosť.
Jedno s naších posledných na ceste späť do Kuty.
Jedno s naších posledných na ceste späť do Kuty.

Masochizmus vo mne začína naberať na obrátkach, keď sa nefalšovane poteším, že začína pršať a my sa blížíme k tým naším pekelným krpálom. Kedysi sa ma Dima po jednom veľkom kopci spýtal, či som cítila to pichanie, že to je adrenalín. Vtedy sme sa ešte nefrajerila a myslela som si, že čo je to za psychopata. O tri roky neskôr a už som asi podobný magor, aj keď stále lehce priposraný. Celý Munduk do nás teda šľahal dážď a ja som sa tetelila blahom. Veď čo by nie, keď je zodpovednosť za naše zadky na Dimoušovi… Ale žiaľ, všetko krásne raz musí skončiť a my sme sa dostali na hlavné cesty plné agresorov. Pred Kutou to ešte nabralo na obrátkách, keď sme sa dostali do mega dlhej obchádzky, kde sme sa len poposúvali a nám dochádzal benzín. Hladní sme že dovidenia a začíname mať pocit, že sa do Kuty už ani nedostaneme. Taká malá dráma pred cieľom, ako to ja mám rada. Je noc, sme v bazéne unavení jak nikdy a po dvoch pivách sa v kŕčoch smejeme, keď mi Dima povie, že ako navigačka som bola nepostrádateľná a najviac mu na “kľude” a “pohode” dodávali vety typu: “Na konci tejto cesty sa niečo bude diať” alebo “keď budeš na konci, odboč”. Vraj postupne pochopil, že mi robí problém aj odhadovať vzdialenosť, keďže som vždy vyletela, keď sa ma spýtal, ako ďaleko je kráter a podobne. Ale tak mierka bola široká jak môj ukazovák. Kým som si to ako tak “odukazokovala”, o jeden ukazovák sme boli ďalej. Do toho diery jak futbalky a buď v pohode. Njn, nikdy som netvrdila, že som zdatný navigátor… Ale mám jasno, že takýto výlet chcem zas. Zo všetkým dažďom, nervami, smiechom, šľahaním vetru do tváre… Nádhera a ak sa niekto chcete pozrieť na Bali, nie je lepší spôsob, ako ho spoznať do špíku kostí. Dohromady 1070 km. Amen…

A na záver náš drak vo výslužbe, ktorý to zvládol cestou, necestou, polem, nepolem...
A na záver náš drak vo výslužbe, ktorý to zvládol cestou, necestou, polem, nepolem…

Odkaz na fotky v lepšej kvalite: Indonesia 2016

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s