India cestopis – Jaipur, Pushkar a adios India!

Po mojom psychickom kolapse na stanici v Agre som si odtrpela cestu do Jaipuru, jak sa patrí. Mám desné bolesti a nemôžem sa dočkať momentu, kedy si ľahnem do postele. Našťastie máme hotel kúsok od vlakovej stanice. Lenže to by sme nemohli byť tam, kde sme, aby sa aj z obyčajného opustenia vlakovej stanice nestal nepríjemný zážitok. Behom tých pár minút nás doslova prenasledovali tuktukári. Každému sme museli asi stokrát povedať, že jeho služby naozaj nepotrebujeme. Vykrikovali po nás, že chcú len 20 rupií. Dokonca stáli pred bankomatom, kým sme si vyberali peniaze a keď sme jednému z nich furt dokola opakovali, že náš hotel je kúsok a ideme pešo, začal po nás hulákať, že si len robí svoj “fucking business”. Booknutý sme mali na dve noci hotel Vimal Herritage hlavne kvôli nádhernému bazénu, na ktorý sme sa neskutočne tešili. Bolo mi síce zle, ale aspoň na chvíľku sa schladiť v tomto pekle bola neodolateľná predstava. Povedali sme si, že aj keď je na miestne pomery drahší (445 Kč/ 16,5 € + tax), stojí to za to. Čo som ešte zabudla napísať, všade nám tu pripočítavajú dáke nezmyselné taxy. Na niektorých miestach až tri rôzne, takže nie je výnimkou, keď pri platení zisťujeme, že účet je o 30% vyšší. Ako úprimne, je mi u prdele, aké taxy tu majú. Chcem vedieť, koľko čo stojí a nedozvedať sa to až pri platení. Toto nás tu vytáča do biela (ako neskôr zisťujeme, vo väčšine prípadov na tieto taxy ani nemajú nárok). Celí hotoví sme sa dotiahli na hotel, ale nemohlo nám uniknúť, že z bazénu, na ktorý sme sa tešili úplne najviac, je skôr stoka s vodou farby močovky. Na kachličkách sa už vytváral nepríjemný farebný povlak, no des. Ale izba je pekná, síce trochu “jetá”, ale na Indiu stále pekná. Nakoniec sa stáva mojím útočiskom na nasledujúce dni, pretože sa moje žalúdočné ťažkosti výrazne zhoršili. Že behám na záchod prežijem, ale tie neskutočné kŕče ma dávajú do kolien. Keď sa po dvoch dňoch v posteli začínam cítiť trochu lepšie, vráti sa to znovu s rovnako veľkou intenzitou (v ten deň som mala pocit, že balená voda, ktorú sme kúpili, bola otvorená a aj chutila inak, keďže kupujeme len mineralizovanú), takže už Dimouš, najväčši odporca antibiotík, hovorí, že je na ne čas. Tie mi vybehol kúpiť do miestnej lekárne. Predsa budú asi na tieto ich baktérie účinnejšie. Od incidentu v Bombaji už ubehlo 11 dní, čo prakticky len ležím (považujem za malý zázrak, že som mohla vidieť Taj Mahal). To ani nehovorím, že ma už dva týždne neskutočne bolí hlava. Čo je tu problém, nikde nemôžeme nájsť normálny obchod, takže raňajky a večere aj tak musím jesť v reštaurácii. Kto ma pozná, môže potvrdiť, že som maximálny milovník indickej kuchyne, ale už mi to tu fakt lezie hore krkom. Chuťovo je to výborné, ale za čerstvú rajčinu by som dala obličku…

S kozami sa tu roztrhlo vrece.
S kozami sa tu roztrhlo vrece.

Keďže žiadny presun v mojom stave nehrozí, predlžujeme si pobyt, ale už nie cez booking.com, nech im nemusia platiť províziu. Antibiotika sa postarali aspoň o to, že sa môžem vzdialiť na dlhšie z našej izby, takže sme sa nechali odviezť do centra Jaipuru, tzv. Pink City, ktorému dominuje Hawa Mahal (Palace of Wind). Maharadža ho nechal postaviť pre ženy vo svojom háreme, aby z jednotlivých okienok mohli pozorovať dianie v okolí. Fakt pekné miesto. Jediné, čo nám zážitok znepríjemňuje, je neustále otravovanie s fotením. Je to nekonečný kolotoč a vždy keď niekomu kývneme, pridajú sa ďalší a ďalši a samozrejme chce mať s nami každý fotku sám. Fakt neviem, čo s tým robia, ale na indickom facebooku sme už asi za hviezdy. Fotili sa s nami aj inde, ale tu je to extrém.

Hawa Mahal (Palace of Wind)
Hawa Mahal (Palace of Wind)
Takto dievky šmírovali dianie na ulici.
Takto dievky šmírovali dianie na ulici.
Interiér Hawa Mahal
Interiér Hawa Mahal
Hawa Mahal
Nádvorie Hawa Mahal

Ďalšou zastávkou je City Palace, ale ten ma nejak extra nezaujal. Dimouš sa ako každý chlap tešil na zbrojnicu, ale to bola asi tak jediná zaujímavá vec. Výška vstupného mi nepríde adekvátna, ale že sa nad tým vôbec zamýšľam…

City Palace
City Palace
Pán dolaďuje zdobenie na nádvorí.
Pán dolaďuje zdobenie na nádvorí.
Ten malý chlapec je súčasný maharádža.
Ten malý chlapec je súčasný maharadža.
Príprava na veľkú pózovačku.
Príprava na veľkú pózovačku.

Nad čím sa však zamyslieť musíme, sú ďalšie naše kroky. Je mi to veľmi ľúto, ale nakoniec Dimu presviedčam, nech sa ešte ideme pozrieť na posvätné jazero v Pushkare a predčasne Indiu opustíme. India je krásna zem s nádhernými pamiatkami, ale žiaľ, 1,2 miliardy ľudí z nej spravili jedno veľké smetisko a kanalizáciu v jednom. Vlastne už ani neviem, aké je to necítiť vo vzduchu pach výkalov. Dima nakoniec súhlasí a priznáva, že tiež si to tu predstavoval o dosť jednoduchšie a hneď večer kupujeme letenky a vybavujeme víza na Sri Lanku, ktorú náš pôvodný plán nezahŕňal. Či to nebude len hupnutie z blata do kaluže, sa ešte ukáže. Ráno pri check-oute nás čaká nepríjemné prekvapenia v podobe vyššej ceny za noci, ktoré sme nemali rezervované cez booking.com. Len si zase potvrdzujeme, že tu musí byť človek nonstop v strehu. Pred nami je ešte spomínaný Pushkar, naša posledná zastávka pred návratom do New Delhi. Na vlakovej stanici neveriacky sledujeme ľudí visiacich z dverí najnižšej triedy, ktorí sa nevošli do vagónu. Ak ich čaká jedna zo 40 hodinových ciest, ktoré tu nie sú výnimka, tak teda rešpekt.

Ešte sa ich tám pár desiatok zmestí.
Ešte sa ich tám pár desiatok zmestí.

India je celkovo tak intenzívna a absurdná zároveň, že kto to na vlastné oči neuvidí, asi ťažko uverí. Náš vlak mieri do Ajmeru a z tade si už musíme vziať taxík do mesta Pushkar, ktoré je známe predovšetkým kvôli posvätnému jazeru, ktoré by mal každý Ind aspoň raz za život navštíviť. V Ajmere nás čaká tak veľká prietrž mračien, až sme na stanici prakticky uväznení. Ulice sa menia na rieky, voda hučí z rozpadajúcich odkvapov, z deravých striech, strieka zo všetkých strán. Čo je pre mňa fakt nepríjemné je, že miestni využívajú celý tento chaos a nepríjemne sa na nás tlačia, aby sa nás aspoň dotkli. Často je medzi nami dosť velký priestor, ale otierajú sa a chytajú predovšetkým mňa ako chorí. Nakoniec sa nám podarí cez Uber zavolať vtipného mladíka, ktorý nám povie, že do Pushkaru nejazdí, ale za 600 rupií nás tam vezme. Za chvíľu Dimovi povie, že je “nice guy”, tak to bude len 500 a keď vystupujeme pred hotelom, kuká na nás jak puk, prečo mu podávame len päťstovku a pýta ďalších sto rupiek. Človek sa už na tom môže len smiať. O Pushkare som čítala, že je to pekné mesto s atmosférou, ale čakajú nás klasické kravy a kozy, lajná a bobky. Občas sa do toho ako bonus prichomútnu divoké prasce. Večer sa dole koná hlučný svadobný sprievod, v ktorom si Dimouš aj zatrsá. Človek ho na minútu spustí z očí a hneď kalí….

Šťastný ženích
Šťastný ženích
Ja tak rád trsám, trsám :)
Ja tak rád trsám, trsám 🙂
Dmitrij sa druží o sto tristo.
Dmitrij sa druží o sto tristo.

To že nám väčšinu času na izbe nešla elektrika, je už aj škoda spomínať. Ráno nastavujeme budík na šiestu a mierime k jazeru pozorovať ranný rituál umývania sa. Jazero je na indické pomery vcelku čisté. Vo Varanasy vraj nie je výnimkou vidieť časť špatne zhoreného tela. Mňa viac ako ranné rituálne umývanie baví pozorovať kravy, ktoré sa tu “pasú” na betóne, pretože sa “nenápadne” zamiešávajú medzi holubov, ktorým ľudia hádžu zrno a na drzovku im ho vyžierajú. Tiež nechápem, koho nápad bol ich vypustil sa pásť na schody. 🙂

Ránko pri jazere.
Ránko pri jazere.
Ránko pri jazere.
Musím uznať, že to tu má atmošku.
Jedna z prešibaných kráv.
Jedna z prešibaných kráv.

Potom už len ležíme na izbe, pretože nás čaká nemilé doriešenie zneužitej karty. Z Rajfky sa nám mali ozvať, ale klasicky nič a vďaka dákej blbke, ktorá to Dimoušovi dnes na helpdesku zdvihla, má zablokovanú aj komunikáciu. Šťastie, že tam mám kamaráta a zrazu sa už snažia a volajú a riešia. Škoda len, že to nebolo skôr, pretože teraz nám na karte svieti skoro 30 000 Kč, ktoré su v čudu. Z Ajmeru sa opäť vraciame do New Delhi, kde nás na druhý deň čaká let na Sri Lanku. Čakala som, že posledná noc už bude v pohode a v kľude sa s Indiou rozlúčime, ale kde… Na hotel sme dorazili o jedenástej v noci, s tým že manažér ani nepozdravil, len vyštekol “passports” a znechutene sa spýtal, prečo len jednu noc. Vysvetlili sme mu, že na druhý deň večer odlietame a rovno sa spýtali, či by sme mohli ostať aspoň o dve hodiny dlhšie, pretože mali skorší check-out. Povedal, že no problem a šiel nám ukázať izbu. Keď nás tam doviedol, len nám sucho oznámil, že klimatizácia nefunguje. Hneď sme sa ohradili, že kvôli klimatizácii sme si tú izbu vybrali a nech nám dá teda inú, na čo odvetil, že majú plno a bolo po debate. Hneď som to skontrolovala na booking.com a samozrejme že tam bol kopec voľných izieb. Po polnoci, keď sme už ležali v posteli, nám zavolal, že ak chceme, dá nám upratať nejakú inú (asi mu došlo, že napíšeme negatívnu recenziu), takže sa len potvrdilo, ako nám klamal. Boli sme tak unavení, že sme sa mu na to z vysoka vyprdli. Ráno sa ešte išiel Dima pre istotu spýtať, či tá dohoda o neskoršom check-oute stále platí a on mu na to povedal, že jedine, ak zaplatíme polku ceny izby s klimatizáciou za noc, pričom tá blbá klimatizácia vôbec nešla. Samozrejme sme to domietli, ale ten hajzel sa ešte drzo spýtal, prečo sa neusmievam? Vybuchla som ako už dávno nie. Fakt sme šťastní, že z tade odchádzame. Stretli sme aj skvelých ľudí, na ktorých budeme radi spomínať. Možno sme mali smolu. Neviem…. V každom prípade je India vo všetkých smeroch zážitok na celý život. 😉

Odkaz na fotk v lepšej kvalite: India

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s