Sri Lanka cestopis – Sigiriya a Batticaloa

V Sigiriyi nás autobus vysadil rovno pred Lion Rock, kvôli ktorému sem prúdia davy turistov. Okrem nás dvoch. 😀 Ubytovanie máme v Like Lodge, jednoduchá izba s vetrákom, ale viac nám ani k životu vlastne nechýba. Zhadzujeme batohy a ideme na prieskum okolia. Nakoniec si dáme vcelku dlhú štreku okolo Lion Rock, odfotíme vstupné a len si potvrdíme, že sa tu asi s koňom zrazili. Vstup je 4260 rupií, čiže dakých 720 českých korún, alebo 27 evri. Miestnych vychádza vstup na 50 rupiek. Tým pádom sa tu oficiálne pokoruje rekord najviac násobok vstupného pre turistu a to presne 85,2 krát (aj kalkulačku som kvôli tomu oprášila). Pôvodne sme vedeli len vstup pre turistov, ale toto nás už úplne presvedčilo, že z princípu lístky nekúpime. Taj Mahal stál 330 Kč a to bol Taj Mahal. O tomto mieste sme donedávna ani netušili. V podobnom duchu sa nesú aj reštaurácie v mestečku, ktoré ťažia len z toho, že boli spomenuté v Lonely Planet alebo na Tripadvisory. Ceny premrštené, obsluha hrôza a na jedlo sa čaká aj vyše hodiny. Paradoxne sa najlepšie najeme u našeho pána z Like Lodge počas štedrých raňajok za 250 rupií, ktoré zahŕňajú aj najlepšie žlté palacinky plnené smaženým kokosom s cukrom.

Park okolo Lion Rock
Park okolo Lion Rock
Tabuľa so vstupným pre turistov.
Tabuľa so vstupným pre turistov.
A vstupné na tajňača pre miestnych. Navyše aj na inom okienku, aby sme im nezávideli :)
A vstupné na tajňača pre miestnych. Navyše aj na inom okienku, aby sme im nezávideli. 🙂

Ďalšie ráno vstávame o pol piatej, ja obväzujem môj plandavý členok bandážov, o piatej nás naberá tuk tuk a 5:15 sa už škrabeme pozorovať výchd slnka z Pidurangala Rock. Na skalu sa dá dostať cez chrám, do ktorého bolo pôvodne 500 rupií vstupné, ale to medzičasom zrušili a už je to len o dobrovoľných príspevkoch (tú tisícovku samozrejme dávame, keďže si tým financujú chod chrámu). S mojím strachom z výšok som pre istotu priposraná už od predošlého večera a nakoniec v pohode zvládam aj miestami nepríjemné úseky cez veľké skaly. Výšľap a východ slnka si užívame len s jednou sympatickou rodinkou a miestnym túlavým psíkom, ktorý nám ukazoval cestu nahor a nakoniec sa od nás nepohne, až kým neopustíme areál.

Náš malý sprievodca.
Náš malý sprievodca.
Čakanie na výcho slnka.
Čakanie na východ slnka na Pidurangala Rock.
Zatiaľ je nás tu dohromady šesť a jeden pes.
Zatiaľ je nás tu dohromady šesť a jeden pes.
Z iného uhlu.
Z iného uhlu.
Lion Rock osvetlená ranným slnkom
Lion Rock osvetlená ranným slnkom z Pidurangala Rock.
Bola som sa pozrieť dolu. To treba zaznamenať. :)
Bola som sa pozrieť dolu. To treba zaznamenať. 🙂

Po východe slnka sa sem dovalí vtipný ruský páreček. Holka sa sem vyškrabala v obtiahnutých neónovo oranžových minišatách s neónovo žltou podprdou a v páskových sandálkach. Tuktukár musel mať dobrý výhľad, keď ju tlačil hore. 😀 Nasleduje nekonečné pózovanie jedného, potom druhého, asi tristo spoločných selfíčiek, štyri videá do osobnej zbierky, tri videá pre Slava, ktorý oslavuje narodky a pri treťom videu, kedy vymenúvavajú abecedu a na ňu slová (vždy sa pri nejakom pomýlili), to už nedávam a presúvam sa čo najviac z dosluchu, keďže tu hore fučí a oni dvaja hučia jak do vreca. Dimouš nevie, či sa ma skôr smiať, alebo plakať. 😀 Ale keďže neskôr pri raňajkách stretávame rodinku a la família Škopkových na ceste do Itálie zo Slnce, seno, rozpačité pocity dostávam aj ja a radšej strategicky prestávame medzi sebou hovoriť, aby v nás nespoznali krajanov. 😀 No veselé je to Sigiriyi, čo Vám poviem.

Ležiaci budha po ceste dolu.
Ležiaci budha pod Pidurangala Rock.
Daj mníchom opraviť padajúcu skalu...
Daj mníchom opraviť padajúcu skalu…

Po obednom šlofíku nám náš domáci ponúka bicykle, takže sme rozhodnutí to tu ešte trošku pobrázdiť na jeho hrdzavých krásavcoch. Dimouša má asi radšej, pretože jemu dáva lepšie modré a ja sa pachtím na zasekávajúcom rúžovom, ale výlet je to fajný. Keď sa dostaneme na neznámu bočnú uličku, nestačíme valiť oči, pretože na jednom z dvoch domov visí ceduľa, že sa tam dajú tlačiť dokumenty. Potrebujeme totiž 23 kopií formuláru na reklamáciu všetkých podvodných tranzakcií na Dimoušovej kreditke, ktoré nám konečne po viac ako dvoch týždňoch z banky poslali. Keď o pár metrov ďalej objavíme obchod s pivom, Dimouš chrochtá blahom a vyhlasuje sa za “zaříkavače alkoholu”, ktorému žiadne, ale fakt žiadne pivo neunikne. Ja mu len prikyvujem a zatiaľ vypisujem 23 reklamácií, pretože on škaredo píše a asi by ma porazilo, keby nám nejaký vrátia, že to nevedia prečítať.

Moja zasekávajúca herka.
Moja zasekávajúca herka.

Ráno sa presúvame busom do Polonnaruwa s prestupom na dákej križovatke. Celkovo je to taký upotený sranda bus a keď na jednej zastávke nastúpi malý pidi muž, začne hrať na tamburíne a hrozne falošne spievať, dielo je dokonané. Nechápeme, ale nakniec vybral slušnú kôpku peňazí a zapadol do kaviarne na ďalšej zastávke. Njn, život umelca. V Polonnaruwa presadáme na vlak a mierime do Batticaloa, ktoré bude naším domovom na jednu noc. Bookla som Naval Beach Villa, aj keď sa Dimoušovi moc nepozdáva lokalita, keďže skoro ráno plánujeme ďalší presun autobusom do Pottuvile, ktoré je kúsok od cieľového Arugam Bay a Naval Villa je dosť ďaleko od stanice. Ale teda ubytovanie je fakt krásne a nové. Máme úžasnú terasku, dokonca niečo ako kuchynský pult s riadmi a pod prístreškom na záhrade plne vybavenú kuchyňu. Hneď si požičiavame bicykle a vyrážame si pozrieť okolie a nakúpiť nejakú mňamku na večeru. Prvou zastávkou je hindu chrám, ktorý bol zasiahnutý tsunami v roku 2004. Človek tu cíti pred prírodou veľkú pokoru, inak to ani nejde. Potom už len brázdime uličky a “zaříkavač alkoholu” objavuje predajňu s arakom, takže je vyškerený jak lečo. Do našej utešenej vily sa vraciame tak šťastní, že nemôžeme inak a predlžujeme pobyt o ďalšiu noc.

Hindu chrám po tsunami.
Hindu chrám po tsunami.

O siedmej ráno už zas sedíme na naších bicykloch a plánujeme výlet k majáku a vlastne všade, kam nás naše hrdzavé herky odvezú. Čo si nejde nevšimnúť, je množstvo pamätníkov obetí a zničených domčekov, ktoré tu ostali po tsunami. Pri niektorých sú rovno aj hroby. Už sme boli na miestach, ktoré boli zasiahnuté touto vlnou, ale po tsunami tam už nebolo ani stopy. Tu sa stavajú nové budovy, ale zároveň ostávajú aj pozostatky tých zničených. Je ťažké sa na to dívať a zároveň dobré si uvedomiť, čím všetkým si títo ľudia prešli (okrem tsunami aj dlhoročné boje medzi tamilcami a sinhalcami). Stretávame tu totiž tých najmilších ľudí za fakt dlhúúú dobu. Všetci sa na nás usmievajú, sú šťastní, keď im aspoň odkývame, zaujímajú sa, odkiaľ sme… Celkovo sa nám ľudia na Sri Lanke veľmi páčia, ale na týchto z Batticaloa tak ľahko nezabudneme. Toto mesto je pre nás veľkým prekvapením. Obaja sme vysmiatí a paradoxne si to šinieme po ulici s názvom Friendship Road. Jak trefné.

Ranné slniečko
Ranné slniečko
Jeden zo zničených domčekov s hrobom.
Jeden zo zničených domčekov s hrobom.
Ťahal dedko repku :)
Ťahal dedko repku 🙂
Malí rybolovci
Malí rybolovci
Batticaloa nám veľmi pripomína indickú Keralu.
Batticaloa nám veľmi pripomína indickú Keralu.

Ďalšou zastávkou je holandská pevnosť, ale tá je trochu zanedbaná a celkovo sa nám viac páči len tak sa voziť a odzdravovať miestnym.

Maják
Maják
Delo na holandskej pevnosti.
Delo na holandskej pevnosti.
Pláž v Batticaloa
Pláž v Batticaloa
Zlatý Gandhi
Zlatý Mahátma Gándhí

Na večeru sme prijali pozvanie od naších susedov, staršieho manželského páru Alexa a Alice z Hamburgu, ktorí nám pripravili hostinu, akú sme už dávno nezažili. Prvýkrát sme ochutnali murénu, ktorú ráno kúpili od miestnych rybárov a tá bola tak vynikajúca! My aspoň prispievame dusenou zeleninou a arakom. Obaja sú historici a sú na desaťtýždňovej dovolenke (najdlhšej v ich živote). Večer s nimi sme si naozaj veľmi užili. Ráno si objednávame tuk tuk a pri tej príležitosti sa šoféra pýtame, či nevie, o koľkej jazdí bus do Pottuvile, keďže sme našli len samé staré informácie. On tvrdí, že o pol desiatej, tak sme sa na stanicu nechali pre istotu doviezť pred deviatou. Tu nám traja autobusáci povedia, že priamy bus do Pottuvile ide o desiatej, ďalší šofér, že priamy bus nejazdí a posledný nám zastaví, že on ide do Pottuvile. Až po nasadnutí a vyjdení z autobusky z neho vypadne, že vlastne ide len do nejakého mesta po ceste a tam by sme museli počkať na iný spoj, takže vyskakujeme a cupkáme späť na stanicu. To len pre predstavu, ako tu funguje doprava. 🙂 Konečne nasadáme do správneho busu, ale cesta je únavná. Cena tohto zážitku je 135 rupií za osobu (20 Kč/ 0,7 €). Zastavujeme pri každej druhej palme, aby sme niekoho nabrali, alebo vysadili, autobus sa nepríjemne plní až do prasknutia a jednu chvíľu dokonca dvaja školáci visia z dverí. Asi 45 km pred Potuville zahlásia polhodinovú prestávku. Z polhodiny je hodina na slnku v pravé poludnie. Zrazu len šofér oznámi, že si máme presadnúť do inej upotenej opičiarne na štyroch kolesách. Aké to prekvapenie, že tam už sú usadení miestňaci z nášho pôvodného autobusu. Hneď nám bolo divné, že si všetci berú veci, ale mysleli sme si, že pokračujú iným smerom. No zjavne mali informácie o zmene autobusu kapánek skôr a len vďaka rozdeleniu úloh ukorisťujem posledné dve voľné miesta. Na stojáka je to totiž cesta za trest. 100 km trvalo dokopy 4 hodiny. Ak niekto nevie, ako zabiť čas, poďte sa voziť na Sri Lanku autobusmi. Sranda zaručená. 😉

Odkaz na fotky v lepšej kvalite: Sri Lanka

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s