Sri Lanka cestopis – Haputale a Ella

Na trase z Udawalawe do Haputale sme opäť mali šťastie a z avizovaných troch autobusov sme vystriedali len dva. V tom druhom som si pre zmenu vyskúšala, aké je to visieť v otvorených dverách v serpentínach, keď je šofér závodníkom formule. Našťastie ma Dimouš zabával demonštrovaním, ktoré svaly pri ktorej zákrute posilujem. Neskôr sa bus vyprázdnil a druhú časť cesty mi spríjemňoval veselý katolícky pastor. A tie výhľady! Cítila som v kostiach, že Haputale bude stáť za to. Ubytovanie sme mali booknuté niekoľko dní vopred, pretože Bawa Guest House vyzeral byť medzi turistami veľmi populárny a za pár okamihov sme pochopili dôvod. Na našej terase som si pripadala ako na vrcholku svete. Navyše sme boli na privítanie svedkami neskutočného úkazu, ako sa formujú dažďové mračná a v pozadí presvítajú slnečné lúče.

Uvítanie na našej terase.
Uvítanie na našej terase.

Výhľad za milión a keďže sme vo výške skoro 1500 m.n.m., vyťahujeme aj dlhé nohavice a mikiny. Majiteľ je neskutočne príma chlap a po uvítacom : “Nazdraví!” a “Slivovice!” bol náš. Čechov tu máva fakt veľa. Svedčí o tom aj jeho “kniha hostí”, kde je pomaly každý druhý odkaz v češtine. Prvý deň v Haputale sa len prejdeme do mestečka, pretože mi došli data na internet. Dimouš ma už oslovuje miesto klasickej “rebelky” zásadne len “brouzdačka”, ale tak čo by som negooglila, keď sme dokúpili 1,5 GB za 191 rupiek (32 Kč/ 1,2 €). Mobilný internet je tu smiešne lacný. Haputale ako také nie je ničím zaujímavé, až na jednu pekáreň s najlepšou samózou na celej Sri Lanke.

Správny tvar samózy nie je prdel. Do dôkazového materiálu ju aj balia.
Správny tvar samózy nie je prdel. Do dôkazového materiálu, že to berú vážne, ju aj balia.
Kto si objednal slona?
Kto si objednal slona?

Čo tu však berie dych, sú absolútne úchvatné scenérie. S Dimom sa smejeme, že tu je aj problém spraviť blbú fotku. Fakt nádhera. Večeru máme v našom guest house a hody sú slabé slovo. My, ako nie veľkí fanúšikovia rice and curry, sa rôznych druhov vegetariánskych curry nevieme dožrať a čokoľvek dojeme, hneď nám zase dopĺňajú. Logicky zavrhujeme myšlienku večerať niekde inde. Druhý deň nás o piatej ráno už čaká tuktukár s pozdravom: “Ahoj, jak se maš?” a náš rozospatý domáci, ktorý nám nachystal jedlo so sebou (fakt zlatíčko). Plánom je východ slnka na Lipton’s Seat, ktoré je vzdialéne 14 km od centra mesta. Už po ceste počúvame, aké máme šťastie, že je jasno. Pred bránou sa s tuk tukom rozlúčime, opäť si od vrátnika vypučujeme, aké máme šťastie, že je jasno (tak asi ozaj máme) a na vrchol šlapeme pešo. Číňania sa nechávaju vyviezť až na vyhliadku a veru na ich škodu. Z vyhliadky totiž kvôli vysokým stromom nie je východ slnka vidieť, ale keďže my sme si to poctivo vyšľapali, vieme, že sa stačí vrátiť o pár metrov a sme svedkami jedného z najkrajších východov slnka. A sme tam len my dvaja! Žiadne davy, hluční Číňania, len my a nekonečné čajové plantáže.

Môže to byť krajšie?
Môže to byť krajšie?
Dimouš v akcii.
Dimouš v akcii.
Náš súkromný východ slnka.
Náš súkromný východ slnka.
Nekonečné čajové plantáže.
Nekonečné čajové plantáže.
Pán Lipton si nevšimol, že aj za jeho chrbtom to stojí za pohľad.
Pán Lipton si nevšimol, že aj za jeho chrbtom to stojí za pohľad.

Boli sme na čajových plantážiach aj pred rokom v Cameron Highlands v Malajzii a myslela som si, že to bude úplne rovnaký pohľad, ale tieto na Sri Lanke sú iné. A oboje berú dych. Do Haputale sa rozhodneme prejsť pešo a opäť skvelý nápad. Okrem toho, že stretávame desiatky zberačiek po ceste na plantáže, môžeme pozorovať hmlu, ktorá sa pomaly zakráda až k vrcholom a dáva krajine mystickú atmosféru. Vo finále nachodíme slušných 18 km a definitívne vieme, že z Haputale sa stáva veľká srdcovka.

Presun z dedinky na polia. Žijú a pracujú tu tamilci.
Presun z dedinky na polia. Žijú a pracujú tu tamilci.
Čaj zbierajú len ženy.
Čaj zbierajú len ženy.
Často sú krásne farebne oblečené.
Často sú krásne farebne oblečené.
Dedinka v údolí.
Dedinka v údolí.
Chalani nechceli dať pokoj, kým ich Dima neodfotí.
Chalani nechceli dať pokoj, kým ich Dima neodfotí.

Na našej terase by sme dokázali presedieť celé dni. Dimouš v Lonely Planet nachádza doporučenie, ísť po železničnej trase do mestečka Idalgashina a z tade sa vrátiť vlakom do Haputale, takže je na ďalší deň jasný plán. Pri raňajkách o ňom hovoríme našému domácemu a ten nám doporúči trasu cez les nad spomínanou železničnou trasou. Jak ja toho chlapa milujem! Z výletu sa stáva neskutočný zážitok. Trek začína pri Adisham Monastery, ktorý tiež navštevujeme a z tade sa napájame na lesnú cestičku. Ideme po hrebeni a zatiaľ čo na jednej strane máme možnosť vidieť nekonečné srilanské scenérie, stačí zbehnúť pár metrou na druhú stranu hrebeňa a môžeme sa túlať cestičkami medzi čajovníkmi zahalenými v hmle. Človek ani neverí vlastným očiam. Do Idalgashina dorazíme tak nadšení, že miesto vlaku sa rozhodneme skúsiť tú trasu po koľajniciach podľa Lonely Planet, nech môžeme porovnať. Samozrejme bola cesta hrebeňom tisíckrát lepšia. Celá trasa má asi 16 km.

Adisham Monastery
Adisham Monastery
Jedna strana hrebeňu so slniečkom....
Jedna strana hrebeňa so slniečkom….
....a na druhej hmla a začínajúci dážď.
….a na druhej hmla a začínajúci dážď.
Naša cieľová stanica.
Naša cieľová stanica.
Cesta po koľajniciach späť do Haputale.
Cesta po koľajniciach späť do Haputale.
Dokonalé výhľady sú celou cestou.
Dokonalé výhľady sú nonstop.

Večer ma ako prekvapenie čaká u nás doma malá škola varenia od “mama”, pretože jej baklažánové curry je malý zázrak. Až mi je ľúto, že ráno odchádzame. Dávno sme sa niekde necítili tak dobre. Z Haputale máme namierené do Elly, z kade nás za dva dni čaká vlak do Colomba. Do Elly sa vyberáme tiež vlakom, keď už je to tu taký highlight. Dajú sa kúpiť len lístky do tretej triedy a teda som šťastná jak blcha, že na cestu do Colomba máme miestenky, pretože takto cestovať minimálne 10 hodín (vlaky často naberajú veľké meškanie), asi si to hodím. Obaja stojíme tak na pol nohy, do toho sa snažíme aspoň nejak merkovať naše batohy a ja sa ešte ukludňujem, aby som neprizabila dákeho Číňana. Chovajú sa jak hovadá. Keď začnú za jazdy z vlaku vyhadzovať plastové krabice, mám dosť. Cesta je nekonečný príbeh, na každej stanici stojíme tak 20 minút. Za hodinu sme sa nakoniec posunuli o celé 3 kilometre a chvíľami by som najradšej vystúpila a stopla autobus. O tom, ako smrdel záchod, radšej ani nebudem písať. Spomínala som, že som šťastná, že máme miestenky do Colomba? No folklór, jak sa patrí…
Čo nám v Elle po ceste zo stanice do guest housu nemohlo uniknúť bolo, že je tu fakt veľa turistov, z barov hučí Bob Marley a Dimouš čučí jak puk, čo robia všetci už na obed v baroch a reštauráciách, keď sa do Elly chodí trekovať. Zlaté Haputale…. Ale veľmi sa tešíme na večer, pretože sa máme stretnúť s kamarátkou Luckou a jej dvomi dovolenkovými parťáčkami Ilčou a Veronikou. Až na moje zazmätkovanie, keďže stále verím mapám na Tripadvisore sa v pohode nájdeme a stravíme spolu moc príma večer. Dievčatá majú na druhý deň v pláne výlet do Haputale a my teda pôjdeme trekovať, keďže v baroch by sme si aj tak nesadli, tam predsa “trekuje” celý zvyšok Elly. Prvým cieľom je Little Adam’s Peak. Ja so zabandážovanou nohou, nech to s mojím plandavým členkom spoločne zvládneme. Aké to prekvapenie, keď vedie asfaltová cesta až skoro na vrchol. Samozrejme sa nezdržujeme blbých komentárov, keď narážame na skupinky aj s guidom. Ale radšej nie moc nahlas. Tu je totiž veľká pravdepodobnosť, že nám niekto bude rozumieť.

Little Adam's Peak
Little Adam’s Peak
A výhľad na náš ďalší cieľ, Ella Rock.
A výhľad na náš ďalší cieľ, Ella Rock.

Plná elánu, aká je to tu s trekovaním brnkačka (nie som zrovna typ na trekovanie), prikyvujem Dimoušovi aj na výlet na Ella Rock. Veď tam možno bude aj eskalátor, že? Houby! Štreka jak blázen. Najväčší bonus je holka, ktorá sa škrabe smerom dolu z Ella Rock v obtiahnutých krajkových šatách. Nepochopíš…. Posledné desiatky metrov sa trepeme cez skaly a korene, ja nadávam jak pohan a Dimouš len počúva, ako už nikdy nikam nepôjdem, ako sa môžem vytoto na všetky kopce a čo to bol za blbý nápad… Už ma pozná, tak ma len v tichosti nechá vybúriť, keďže už vie, že hore budem hotová s nervami a šťastná (aj keď vyklepaná z tej výšky). A tak aj bolo.

Spredu ma holka tie šaty krajkové s poprišívanými kvetinkami a korálkami. Treku zdar!
Spredu ma holka tie šaty krajkové s poprišívanými kvetinkami a korálkami. Treku zdar!
Som hore! Hladná, smädná, dopotená...
Som hore! Hladná, smädná, dopotená…

Po ceste do mesta sme ešte narazili na dievčatá, tak sme sa aspoň stihli rozlúčiť. Večer som sa po sto rokoch struhla z pár pív. Aspoň vyvrátim fámy, že mi nechutí pivo, lebo som tehotná. 🙂 Ráno sa mi nevstáva najľahšie, ale lístky na vlak nepustia. Čaká nás posledný zážitok, cesta vlakom cez kopce a čajové plantáže. Na toto sa tešíme viac ako dva týždne a teda predovšetkým časť z Badully do Kandy je neskutočná. Dima fotí jak divý a ja mám celý čas vysrčenú hlavu z okienka jak pes. Cestujeme s Rajadhani (majú jeden vozeň pripojený k vlaku) a teda nedá sa mi nespomenúť pár zvláštností. Všade na nete sa dočítate, že nie je potrebné si so sebou do vlaku brať jedlo, pretože vozňami stále korzujú predavači s jedlom a pitím. Do Rajadhani týchto predajcov vôbec nepúšťali a na staniciach obchody s jedlom neboli. Dimouš neskôr aspoň cez okienko odchytil nejakého predajcu so smaženým niečim, takže sme neumreli. 🙂 Druhá divnosť je, že tieto vlaky sú dlho vopred vypredané, ale keď si niekto zakúpi miesto napríkad len o stanicu ďalej, jeho sedadlo už ostáva neobsadené až do konečnej zastávky, takže dosť veľkú časť cesty sme absolvovali len traja, zatiaľ čo sa iní tlačili na stojáka v tretej triede, pretože lístky sú vypredané…. No hlava nám to nebere. Hlavne keď sa holka, čo s nami šla až do Colomba, musela rozdeliť s jej frajerom, pretože kúpili poslednú voľnú miestenku.

Vlak do Colomba.
Vlak do Colomba.
Scenérie po ceste.
Scenérie po ceste.
Navyše sme mali dokonalé počasie.
Navyše sme mali dokonalé počasie.
Ešte jedna s vlakom na moste. ;)
Ešte jedna s vlakom na moste. 😉
Sri Lanka je neskutočne zelená.
Sri Lanka je neskutočne zelená.
Zberačky
Zberačky.
Dokonalé
Dokonalé.
Ešte som mohla jazyk vyplaziť.
Ešte som mohla jazyk vyplaziť jak pes. 🙂

Po príjazde na vlakovú stanicu ešte bežíme kúpiť tie najlepšie sladkosti celej našej cesty. Všade sme ich hľadali (netušíme, ako sa volajú), ale tak výborné mali len v tomto obchodíku. Do hotelu Backpack Lanka v Colombe dorážame až okolo pol jedenástej večer a radšej ani nebudem písať, kam nás ubytovali, pretože našu izbu strelili niekomu inému. Už to riešime s Agodou. Také problémy s ubytovaním sme nezažili za celých 5 mesiacov, ako tu na Sri Lanke. Vôbec tomu nerozumieme, čítame si recenzie a vôbec nevyberáme najlacnejšie miesta… Ale celkovo nás Sri Lanka pozitívne prekvapila a nechápeme, prečo sa nám sem tak veľmi nechcelo. Asi to bolo tým, že sme sa rôzne dočítali, aká je Sri Lanka malá India, čo sa špiny a odpadkov týka. Ten, kto to vyhlasuje, asi nebol v Indii, pretože oproti nej je Sri Lanka až moc čistá a ľudia sú usmievaví a priateľskí. Na aktívnejšiu dovolenku miesto ako stvorené, len sa treba vyrovnať s tým, že je tu až moc často počuť češtinu a slovenčinu.

Odkaz na fotky v lepšej kvalite: Sri Lanka

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s