S čím sme “bojovali” pred naším čundrom

Veľa ľudí mi písalo, ako sme mohli odísť na pol roka cestovať po Ázii a keďže ma postihla mužská smrteľna nemoc (kašlík) a ľutujem samú seba na lôžku, konečne mám čas napísať (inak som strašne bízy opaľovaním), ako sme vykradli banku, vyhrali športku a zdedili milióny po tetičke v Argentíne (a obaja! a v USD!).

Podobných návodov, ako sa zbaliť, zabuchnúť za sebou dvere a na niekoľko mesiacov dať adieu svojmu domovu, sú tisícky. Ale tisíc ľudí, tisíc prekážok, s ktorými sa môžete stretnúť, preto prispejeme aj my svojou troškou do mlyna. Možno som to už niekde spomínala, ale za naším rozhodnutím stála fľaša vína (dobre, tak dve) a večer, kedy sme riešili, čo ďalej. Obaja sme pár dni predtým prakticky jedným dychom zhltli blog, ktorý písal Dimov bývalý kolega Jiras o jeho ceste na dobu neurčitú po Ázii. Vždy sme si hovorili, ako strávime dôchodok na Bali, Dima bude surfovať a ja budem vyvárať miestne dobroty a navliekať korálky. Lenže dôchodok je ďaleko a pri tej fľaške vína (tak fajn, druhej), nastala otázka, prečo odkladať svoje sny? Chceme žiť teraz!

Ráno som sa zobudila s ukrutnou bolesťou hlavy a s mlhavou spomienkou na sen, že ideme do Ázie. Obrátila som sa na Dimouša, či sa mi to ozaj len snívalo a on mi potvrdil, že tiež sa mu niečo také marí. Obaja sme sa zasmiali (opilecké žvásty) a vyrazili do práce. Lenže niečo také vám nemôže napadnúť LEN TAK a vy to s kľudným vedomím hodíte za hlavu. Celý deň som chodila v práci ako v mrákotách a nemohla myslieť na nič iné. Mám 30, som bezdetná, môj frajer je môj najlepší kamarát, kedy vyraziť, ak nie teraz??? Čo ak budem celý život len ľutovať, že sme sa zľakli a nevyprdli sa na pohodlie a istotu? Hlava mi nonstop šrotovala a keďže nie som úplne trpezlivý typ, potrebovala som akútne vedieť, čo bude. Opäť sme sa teda s Dimoušom nad celou vecou zamysleli, tentokrát pri pive, nech máme aj iný uhol pohľadu a opäť došli k záveru, že keď nevyrazíme teraz, tak už fakt nikdy. Potom samozrejme nastali pocity eufórie, problémy v práci má zrazu človek úplne na háku a chodí s hlavou v oblakoch, ako bude za pár mesiacov na pláži s drinkom v ruke a vyškerený jak lečo. Má svoje malé sladké tajomstvo, ktoré sa stane skôr, ako za deväť mesiacov.

Ale ani táto fáza netrvá moc dlho, pretože nie sme milionári a treba riešiť otázky typu, máme na to? A ak máme, na ako dlho? Čo náš byt? Ako to poviem mamine? No milión vecí. A vlastne konečne sa dostávam k dôvodu, prečo to píšem. Ak sa pre niečo podobné rozhodnete, pripravte sa, že budete počítať. A fakt veľa počítať. Neskôr príde panika, že na to vlastne nemáte, potom zúrivé googlenie aspoň nejakého rozpočtu ľudí, ktorí sa rozhodli pre podobnú vec a následne ďalšia panika, prečo to vlastne všetci taja? To bola až taká darda??? Jednoducho človek prejde niekoľkými fázami, kým padne ale úplne že definitívne rozhodnutie a môže sa prejsť ku konkrétnym krokom (popisujem to jak prípravu NASA pred letom raketoplánu :)). V prvom rade sme sa o našu novinku chceli s niekym podeliť, pretože pár týždňov sme to rozoberali len my dvaja a úprimne, potrebovali sme od niekoho počuť, že nie sme blázni. Týmto pozdravujeme Kristínku a Kubíka, na ktorých sme to vybafli po ceste do Krumlova a zároveň ďakujeme, že sa tvárili, že nie sme blázni. :* Potom prišiel oriešok, ako to povedať mamine, aby ju nekleplo. Zvolila som taktiku oznámenia najšťastnejšej novinky na svete (pre istotu po telefóne), ktorú by mi snaď nepokazila a svet div sa, nepokazila.Neskôr už prišli praktickejšie a menej príjemné chvíle, ako napríklad oznámiť v práci, že končím, skontrolovať očkovací preukaz, nájsť najvýhodnejšie dlhodobé cestovné poistenie, ktoré nebude stať majland a zistiť, ako je to v takomto prípade s úradom práce a zdravotným poistením. S výpoveďou v práci vám neporadím, pre mňa je to nepríjemná vec. Čo sa týka očkovania, obaja máme ešte kvôli predošlým dovolenkám hepatitídu A+B, tetanus a brušný týfus (ten si musel dať Dimouš preočkovať, pretože je len na 3 roky). Inak je samozrejme treba v očkovacom centre povedať, do ktorých krajín sa chystáte. My chodíme do očkovacieho centra na Náměstí Míru v Prahe (zuusti.cz). Poistiť sme sa nakoniec nechali v Českej pojišťovni poistením Cestovateľ, ktoré vyšlo s nejakou online zľavou na necelých 4 200 českých korún na rok. S úradom práce je to tiež jednoduchšie, ako by sa mohlo zdať. Ak skončíte v práci a hneď odcestujete, zaregistrujete sa až po návrate. Pokiaľ už zaregistrovaní ste, necháte sa vyradiť z evidencie a zvyšok podpory si môžete vybrať po návrate, ak nebudete hneď nastupovať do nového zamestnania. Ďalšou vecou na zozname pred cestou bola zdravotná poisťovňa, kde ste oslobodení od platenia zdravotného poistenia, pokiaľ bude váš pobyt minimálne 6 mesiacov mimo EU, len im to treba písomne oznámiť a po návrate doložiť potvrdenie o komerčnom cestovnom poistení na uvedené obdobie.

Ale vec, ktorá nás ťažila najviac, bola hypotéka. Keď je niekto v podnájme, jednoducho vypovie zmluvu a má po probléme. Kvôli hypotéke sme sa stále v naších kalkulovaniach nemohli dostať na vysnívaného pol roka v Ázii, ale len na tri až štyri mesiace. Skúsili sme sa teda spýtať známych, či nepoznajú niekoho, kto by hľadal krátkodobý prenájom. Keď sme neuspeli u známych, rozhodli sme sa dať klasický inzerát, ale smerujúci na cudzincov žijúcich v Prahe, kde bola väčšia pravdepodobnosť, že sa im bude hodiť byt len na pár mesiacov a úprimne, kde bude aj väčšia šanca, že si to neprenajme parta študentov, ktorá bude len žúrovať, pretože na prehliadku vie prísť každý nastajlovaný jak v nedeľu do kostola. A teda podarilo sa, cez stránku expats.cz sa nám ozval sympatický Angličan a vo finále sme radi, že na náš byt aspoň niekto dozerá. Stretla som sa aj s neveriacim krútením hlavy, ako môžeme prenajímať “náš domov”, ale každý to má inak. Neinklinujeme k prílišnéme lpeniu na materiálnych veciach a pre nás robia domov ľudia, nie gauč v obývačke. Cennejšie veci a auto sme odviezli k mojej rodine na Slovensko, menej cenné dali do pivnice, ktorú nám hneď ďalši mesiac vykradli, ale nad tým som sa už rozčulovala a aj tak by sme to nespravili inak. Prenájmy rôznych kójí vychádzali mesačne šialene draho.

To sú tak v skratke “starosti”, ktoré sme riešili my. Inak sme pred odletom len vedeli, že za pár dní letíme do Barmy a cca aké krajiny chceme neskôr navštíviť. A samozrejme nesmiem zabudnúť na najdôležitejšiu vec, veľmi dobre si rozmyslite, s kým na podobný čunder vyrazíte, pretože ostať niekde v pr*eli čerstvo po rozchode, asi nebude žiadna pr*del (a takého “šťastlivca” sme stretli). Aké menej typické veci ťaháme v naších batohoch, ktoré nám spríjemňujú cestovanie, napíšem nabudúce.

Naša pivnica pred "výpredajom".
Naša pivnica pred “výpredajom”.
Reklamy

4 Comments Add yours

  1. Kristina píše:

    Rado sa stalo 😘😘😘

    Like

    1. carpeventum.cz píše:

      A si tam, ako si si želala :*

      Like

  2. Veronika píše:

    Super napsane, Dagi! 👍🏻

    Like

    1. carpeventum.cz píše:

      Ďakujem, Veru 😉

      Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s